Keboo

Konečne. Zdalo sa akoby to bola večnosť čo už nevidela jeho modré oči. Jeho úsmev. Prišiel jeden z tých skvelých dní.. Dní, kedy prišiel domov zo školy... Raz za pár mesiacov cez víkend navštíviť rodičov.. A zavolal.. Teda „zvolal stretnutie „ J

Znovu jej to pripomenulo tie dlhé dni letných prázdnin keď sedávali v ich obľúbenej kaviarni od obeda až do záverečnej. Všetci. Všetci opäť spolu. Aspoň v tento večer. Jedinečný večer.

Zvítanie. Prvé pozdravy. Trochu sa začervenala, keď ho uvidela. Bolo to už tak dávno, čo  nevidela tie jeho modré oči.  Usmial sa. Bolo to zvláštne.. Niečo viselo vo vzduchu... Sedeli na 2 gaučoch všetci pokope. Nervozita opadla. Veď ako inak..  Poznali sa predsa tak dlho.. Začali sa viesť dlhé rozhovory o škole, živote.. Vtedy, ani si neuvedomovala ako dlho to trvalo, sa ozval.. ON.. ON s modrými očami J „ Tak, ľudia, začal trochu nesmelo, je to už poriadne dávno, čo sme sa stretli všetci takto pokope., usmial sa, „Preto by som rád využil túto príležitosť a niečo vám oznámil.“ Rozhovory utíchli. Zbystrila. „ Chcem vám len povedať, že........ sa budem ženiť..“

Ticho. Prestala dýchať. Ruky sa jej trasú. Nevníma otázky smerované naňho kto to je, ako sa volá, ako sa spoznali... Nádych.. Výdych.. Dýchaj, hovorí si.. Počuje taký zvláštny zvuk. Nepozná ho. Na chvíľu sa vráti späť... Jediné na čo sa v tej chvíli zmôže je len hlúpe „ Gratulujem.“ Umelo sa na všetkých okolo usmeje.. „ Prepáčte, musím si odskočiť.“ Vstane. Vychádza von. Vojde na toalety. Zavrie dvere na kabínke, ktoré sú práve teraz pre ňu jediným útočiskom. Sadne si. Zrazu sa všetko zastaví. Opäť počuje ten zvuk. Nie, počkať, ona ho nepočuje, cíti ho.. Tam hlboko vo vnútri.. Zvuk, ktorý nepozná. Stále nevníma čo sa deje okolo nej.. Po líci jej steká slza..  Taká slaná a taká trpká.. Plná tej najčistejšej bolesti.. Nevydá ani hlásku. Len sedí a utiera si slzy. Po chvíli pomaly vstáva, otvára dvere na kabínke netuší koľko času tam mohla sedieť. Pozerá na seba do zrkadla. Mokré líca, roztečená špirála.. Prázdne oči. Zaťaté zuby a stisnuté pery. „Takto to vyzerá“, prvá myšlienka, ktorá jej prebehne hlavou, „zlomene srdce.“ To bol ten zvláštny zvuk.. Zvuk lámajúceho sa srdca..  Srdca, ktoré je trhané na malé, bezvýznamné kúsky.. Pálilo ju v hrudi. Chytá sa zaň. Lapá po dychu.. Nádych.. Výdych.. Koľko ho milovala? Už si ani nespomenie kedy sa stal Nim.. Áno, to on bol jej ON.. Oplachuje si tvár. Utiera si posledné slzy.. Posledné slzy v živote.. Už nemá zmysel plakať. Bez lásky a nádeje, ktorú doteraz mala.. A ona už dušu nemala. Mal ju on. On mal jej dušu.. a srdce. Navždy ich bude mať.

Vracia sa späť. Prechádza okolo muža čítajúceho akúsi knihu. Pozrie sa jej do očí. Nevidí nič. Len dievča so zlomeným srdcom. Bez duše a zmyslu života. Pichne ho pri srdci. Tá bolesť, utrpenie... Všetko to vidí v nej. Ona len prejde okolo. Obzrie sa za ňou. Chvíľu len tak sedí.... Vracia sa ku svojej knihe a jeho život plynie ďalej. Len jej, už nie.. Ona si sadá na svoje miesto. Blahoželá a smeje sa s priateľmi. Ale už nie ako predtým. Už nikdy to nebude také. Ona už nebude taká. Poslednýkrát sa naňho pozrie.. „Milujem ta,“ povie pohľadom „ Ty máš moje srdce a dušu. Naveky.....

Večer utícha. Vietor zľahka  veje do listov stromov. Ďalší pokojný večer. Ďalšie zlomene srdce, ďalšia stratená duša.....